Alebo podobným tónom organizuje odpratanie srnky skolenej prednou časťou karosérie Vášho auta. Zatiaľ čo Vy sa modlíte, aby ste mali dobrú poistku a neboli ešte obvinení z pytliactva, on zháňa dobré zemiaky na guláš. Takéto stretnutie sme zažili už viacerí.
Časy, keď pán horár požíval úctu celej dediny, na piedestáli iba kúsok pod farárom, ale zase vyššie ako Žofka, predavačka v potravinách, sú už asi dávno preč. Plne si uvedomujem (aj keď pofidérnu) dôležitosť a potrebu poľovníckeho stavu v dnešnom svete, kde už človek nenávratne narušil prirodzený ekosystém - ak teda nechceme, aby si na našich potencionálnych hranolkách pochutnávali divé prasce. V ktorom momente sa však stal z pána horára nenapraviteľný hulvát?
Verím, že pár slušných ochrancov lesa ešte stále existuje. Sú však naozaj až tak dostratena rozriedení medzi červenonosých mužíkov, ktorí ešte neovládli schopnosť čítať bez pohybu ústami? Ľudí, ktorých zúbožená mužnosť utopená vo vyprchanej desiatke a vymlátená mokrou handrou vlastnej ženy núti brať do ruky zbraň, ňou životy nevinných a ešte z toho mať radosť? Ochotných vymeniť posledné zbytky súdnosti, už aj tak ohobľované prejavmi premiéra republiky, za chuť srnčieho kdesi v kútiku úst? Zabiť prísne chráneného vlka a chvastať sa o tom do novín? A rozčuľovať sa o nutnosti privolať ochrancov prírody k zhodnoteniu situácie, pretože milému vĺčkovi zatiaľ „ztuchne kožúšok“ a náš „vlkobijec“ si z tohto, kedysi symbolu divočiny, nebude môcť spraviť rohožku?
Asi som sa nechal uniesť. Dôvod, prečo to všetko píšem je asi zrejmý – zastrelili mi psa. Nie celkom čistokrvného Československého vlčiaka, nádherného a šťastného kamaráta - Pána Psa, ktorý sa vedel usmievať. A aj to robil. Odjakživa priateľský, závislý na prejavoch lásky. Po uzretí spriatelenej osoby okamžite padal na chrbát, aby bolo jasné, že na hrudi to má najradšej. Bojazlivý tvor, ktorý sa bál už len väčšieho dupnutia, či zvuku vysávača a na Silvestra ani nevyliezol z búdy. Pri čo i len náznaku nebezpečia sa radšej skrýval za mojimi nohami. Pán Marvin, ktorý vždy a všade hrdo nosil hrubý obojok so svojím menom a známkou o očkovaní.
Zaregistrovaný bol jeden prípad, keď zabil zviera. Malá myš, ktorú chytal a zase púšťal bežať, až jej nakoniec nechtiac polámal kosti a ona sa prestala hýbať. Reakciou bol smutný pohľad „ona sa pokazila, sprav s ňou niečo“. Keď zahnal do kúta mačku, tak zmätený odstúpil a nechal ju bežať ďalej - žiadna iná reakcia mu nedávala zmysel.
V čase nedožitých štyroch rokov dostal brokovnicou z ôsmych metrov do hrude a do brucha. Takže ešte chvíľu žil, kým vykrvácal. Sám. Tvor, ktorý mal natoľko rád spoločnosť, že čo i len nachvíľu zanechaný osamote doslova plakal a snažil sa presunúť niekam, kde boli ľudia. Na tej prechádzke sme boli vtedy aj s bratovou trojročnou dcérkou a to len pár metrov od miesta, kde sa strieľalo. Za chvíľu nepozornosti, keď zmizol z dohľadu za lesný porast, samozrejme môžem ja. Vyčítam si ju a doteraz neviem dobre zaspať.
Podal som trestné oznámenie (pes je stále v očiach zákona majetkom - skúste si predstaviť svoju odpoveď na otázku, aké finančné vyrovnanie žiadate za život svojho kamaráta). Skončilo sa vypočutím 16 poľovníkov, ktorí boli v tom čase na spoločnej poľovačke pod dozorom hospodára Pavla Haršániho. Pri výsluchu sa ukázalo, že nikto nič nevie, aj keď v krčme sa predtým hrdinsky pochválil. A aj keby oficiálna verzia bola pravdou - povedzme si, čo je to za poľovníckeho hospodára, ktorému počas jeho prítomnosti v revíre niekto zastrelí relatívne veľké zviera a on o tom nič nevie.
Každý, kto ho poznal vie, že Marvin si toto zaslúžil zo všetkého najmenej. Ako prvé sa núka starozákonné uvažovanie ako v titulku článku. Rozhodol som sa však ísť legálnou cestou, ktorá si berie za cieľ očistenie poľovníckej komunity od takýchto pseudoochrancov. Tých, ktorých bolo kedysi vídať obvešaných reťazami, s holou hlavou a malorážkou evidentne vystavenou „na obdiv“ za gumou od teplákov, či s lakťom vystrčeným z okna podsvietenej embéčky. Tých, ktorí svoje podnikanie v herniach, záložniach a iných podhubiach transparentného biznisu nedotiahli do politiky a svoju frustráciu si teda vybíjajú na divých (a v takýchto prípadoch aj skrotených) zvieratách.
Chcem, aby sme tu mali opäť iba toho pána horára, ktorého si môžeme vážiť. A potom budem prvý, kto mu prinesie buchty od maminky ako poďakovanie.
Ani Vám to nie je jedno?
Ak chcete pomôcť zabrániť tomu, aby sa v budúcnosti stávali takéto prípady - kliknite si na stránku www.regulaciapolovnictva.sk – je tu zverejnená aj petícia za zmeny zákona o poľovníctve.
Svoju podporu môžete prejaviť, aj „lajkom“ a zdieľaním našej Facebook stránky, kde budeme postupne pridávať novinky ohľadne tohoto prípadu a aj ďalšieho vývoja kampane.
Vopred ďakujeme za prípadný záujem a zdieľanie.
